Balvan Sizyfov

Leitmotívom verejnej a mediálnej diskusie hodnotiacej oprávnenosť a morálnu ospravedlniteľnosť v týchto dňoch už druhýkrát sa oficiálne končiaceho vojenského zásahu v Iraku bola kontroverzná téma o tom, či Husajnov režim na počiatku 21. Storočia disponoval zbraňami hromadného ničenia. Po tom, čo chemické a biologické zbrane v Iraku nájdené neboli, sa predmet diskusií obrátil na dilemu, či vodcovia útočiacich krajín konali z presvedčením, že Irak dané zbrane má, alebo verejnosť v tomto smere zavádzali s cieľom získať jej podporu. Fakty spájajúce Irak s WMD (angl. Weapons of Mass Destruction) však siahajú dve desaťročia späť do histórie, najmä do obdobia Iracko-Iránskej vojny, počas ktorej Irak chemickými a bilogickými zbraňami určite disponoval.

V roku 1994 senátor Donald Riegle predniesol Senátu Spojených Štátov takzvanú Rieglovu správu, ktorá sa zaoberala Syndrómom Vojny v Perzskom zálive. Touto chorobou, ktorej najčastejšie príznaky boli únava, strata rovnováhy, bolesti hlavy a svalstva, kožné problémy, strata pamäti a poruchy vývinu plodu trpia veteráni vojny ako aj Irackí civilisti. Podľa Rieglovej správy možnou príčinou nemoci bol kontaminovaný prach šíriaci sa po vetre púšťou z trosiek objektov, v ktorých boli uskladnené nebezpečné chemické a biologické materiály a ktoré boli koaličnými jednotkami počas operácie Púštna Búrka bombardované a zničené. Za tragickú hru osudu sa dá považovať fakt, že Americkí vojaci boli pravdepodobne zasiahnutí látkami, ktorých pôvod sa podľa oficiálnych zdrojov dá vystopovať späť na územie Spojených Štátov.

Tieto tvrdenia podporuje úryvok zo spomínanej Rieglovej správy, ktorá je verejne dostupná.

Americký export biologického materiálu do Iraku

Senátny výbor pre bankovníctvo, bývanie a mestské záležitosti má dozornú zodpovednosť nad Zákonom o Administrácii Exportu. Podľa tohto zákona sa výbor obrátil na Ministerstvo obchodu Spojených štátov a vyžiadal si informácie o exporte biologických materiálov počas rokov predchádzajúcich vojne v Perzskom zálive. Po obdržaní vyžiadaných informácií, sme oslovili hlavného dodávateľa týchto materiálov s cieľom určiť, ktoré, ak vôbec nejaké z materiálov vyvezených do Iraku, by mohli prispieť k programom zameraným na útočnú a obrannú biologickú vojnu. Záznamy k dispozícii od dodávateľa za obdobie od roku 1985 po súčasnosť (1994) ukazujú, že počas tejto doby na základe žiadostí a udelených povolení Ministerstva Obchodu boli do Iraku vyvážané patogénne (v zmysle „spôsobujúce chorobu“), toxické (v zmysle „jedovaté“) a ďalšie materiály určené na biologický výskum. Podľa dodávateľa záznamy spred roku 1985 neboli k dispozícii. Vyvážané biologické materiály neboli oslabené a boli schopné reprodukcie. Podľa správy pre kongres o vedení vojny v Perzskom zálive vypracovanej Ministerstvom Obrany z apríla 1992: „V čase invázie do Kuvajtu Irak už vyvinul biologické zbrane a jeho moderný a agresívny program biologickej vojny bol najpokročilejší v arabskom svete … program pravdepodobne začal koncom sedemdesiatych rokov a sústredil sa na vývoj dvoch agentov – botulotoxínu a baktérii Anthraxu … masová výroba týchto látok začala v roku 1989 v štyroch zariadeniach v Bagdade. Nosiče týchto biologických látok zahŕňalo spektrum od jednoduchých leteckých bômb a delostreleckých rakiet až po rakety zem-zem.“

Nasledujúce biologické materiály (považované viacerými krajinami za vojenské) boli zahrnuté v povolených vývozoch.

Bacillus Anthracis – Antrax je nemoc spôsobujúca baktéria označená Ministerstvom Obrany za hlavný komponent v irackého programu biologickej vojny.

Clostridium botulinum – bakteriálny zdroj botulotoxínu.

Histoplasma Capsulatum – spôsobuje chorobu pripomínajúcu tuberkulózu

Brucella melitensis: baktérie, ktoré môžu spôsobiť chronickú únavu, nechutenstvo, nadmerné potenie, bolesťou kĺbov a svalov, nespavosť, nevoľnosť a poškodenie dôležitých orgánov“

Okrem spomínaných biologických materiálov uvádza Rieglova správa množstvo ďalších, ktoré boli na základe spomínaných vydaných povolení do Iraku vyvezené. Riegle dodáva, že takýchto povolení bolo od januára 1985 do augusta 1990 vydaných 771. Ako so správy dozvedáme, vláda Spojených Štátov sa aktívne podieľala na Irackých programoch zaoberajúcich sa nebezpečnými biologickými a chemickými materiálmi. Informácia o spolupráci Americkej vlády a režimu Saddáma Husajna však určite nie je žiadnou novinkou. Je všeobecne známym faktom, že sa Spojené Štáty podieľali na vyzbrojovaní Iraku počas Iracko-Iránskej vojny v rokoch 1980 až 1988.  Je určite prínosné pripomenúť si najdôležitejšie medzníky v histórii tejto spojeneckej kooperácie:

September 1980 – Irak napáda Irán – začiatok Iracko-Iránskej vojny

Február 1982 –  Napriek námietkam Kongresu prezident Reagan odstraňuje Irak zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus. Do zoznamu bol spätne pridaný v roku 1990 a oficialne znova vyškrtnutý v roku 2004.

December 1982 – spoločnosť Hughes Aircraft dodáva do Iraku 60 vrtuľníkov Defender.

1982-1988 – US Defense Intelligence Agency poskytuje Iraku podrobné informácie o nasadených iránskych jednotkách, podieľa sa na taktickom plánovaní bitiek, poskytuje plány na letecké údery a spolupodieľa sa na hodnotení škôd spôsobených bombardovaním.

November 1983 – Talianská Banca Nazionale del Lavoro a jej pobočka v Atlante prelieva do Iraku 5 mld. USD v nelegálnych úveroch. Irak, s požehnaním a oficiálnym schválením americkej vlády, nakúpil počítačom riadené obrábacie stroje, počítače, vedecké prístroje, špeciálne legovanú oceľ a hliník, chemikálie a ďalšie priemyselné tovary pre Iracký raketový, chemický, biologický a jadrový program. Národná bezpečnostná smernica (National Security Directive) uvádza, že USA budú robiť všetko „čo je potrebné a legálne“ na to, aby predišlo prehre Iraku vo vojne s Iránom.

Október, 1983 – Reaganova administratíva tajne umožňuje Jordánsku, Saudskej Arábii, Kuvajtu a Egyptu transfer zbraní Spojených štátov amerických vrátane húfnic, helikoptér Huey a bômb do Iraku.

November 1983 –  Štátny tajomník  George Schultz dostáva spravodajské informácie o tom,  že irackí vojaci používajú proti Iráncom chemické zbrane na dennodennej báze.

20. December 1983 – Donald Rumsfeld sa stretáva so Saddámom Husajnom, ubezpečuje ho o priateľstve USA a materiálnej podpore.

Júl 1984 –  CIA začína poskytovať Iraku správy potrebné pre kalibráciu útokov horčičným plynom proti iránskym vojakom.

Marec 1986 – Spojené štáty spoločne s Veľkou Britániou blokujú všetky rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN odsudzujúce iracké používanie chemických zbraní a 21. marca sa USA stáva jedinou krajinou, ktorá odmieta podpísať vyhlásenie Bezpečnostnej rady odsudzujúce iracké použitie týchto zbraní.

Máj 1986 – Ministerstvo Obchodu Spojených štátov od mája roku 1985 do roku 1989 udeľuje 70 licencií na vývoz biologických materiálov do Iraku vrátane najmenej 21 balení smrtiacich baktériových kmeňov anthraxu a botulotoxínu.

Február 1988 – Saddám Husajn začína vojenské ťaženie nazvané „Anfál“ proti Kurdom na severe Iraku. Iracký režim používa chemické zbrane proti Kurdom. Zabitých je cez 100 000 civilistov a zničených viac než 1 200 kurdských dedín.

Apríl 1988 – Ministerstvo obchodu Spojených štátov schvaľuje dodávku chemických látok používaných pri výrobe yperitu.

Apríl až August 1988 – Prebehli štyri veľké bitky, v ktorých Iračania hromadne a efektívne používali chemické zbrane ako nervový a horčičný plyn a látky spôsobujúce pľuzgiere. V tom čase už americké armádne spravodajské agentúry do značnej miery spolupracujú so Saddámom Husajnom na bojových plánoch a zhromažďovaní spravodajských informácií . V poslednej veľkej bitke vojny je zabitých 65 000 Iráncov, mnoho z nich na otravu sa jedovatým plynom. Použitie chemických zbraní vo vojne, je samozrejme  v rozpore s Ženevskými konvenciami z roku 1925.

August 1988 – Irak a Irán vyhlasujú prímerie. Päť dní po vyhlásení prímeria posiela Saddám Husajn svoje lietadlá a vrtuľníky do severného Iraku, aby začal masívne chemické útoky proti Kurdom.

September 1988 – Ministerstvo Obchodu Spojených štátov schvaľuje ďalšie dodávky anthraxu a botulínu do Iraku.

Z uvedeného jasne vyplýva, že Saddám Husajn v období spojenectva s USA zbrane hromadného ničenia naozaj mal a používal ich. Nemyslím, že George Bush mladší pochyboval o tom, že sa nejaká časť programov alebo aspoň materiálov zachovala a teda ich môže používať ako strašiaka a zámienku na rozpútanie konfliktu. Ja sa však pýtam, aké právo majú USA byť žalobcom, sudcom aj katom na súde za zločiny, na ktorých sa sami podieľali?